Výzva na Dunaji - SUP CUP

07/25/2017

Tento rok som sa zúčastnila môjho prvého Danube SUP Challange. Nápad bol iniciovaný mojou sestrou, Miškou, ktorá ma prinútila booknuť si letenku domov o pár dní skôr, aby sme spolu s ostatnými kamarátmi zistili ako ten náš Dunaj vyzerá z paddleboardového uhla pohľadu. Jeden fun fact je, že som predtým stála iba dvakrát na SUPe, takže ešte som nebola tak SUPer ako ostatní účastníci. Každopádne, brala som to ako srandu, nový zážitok, trošku hecovania a motivovania a najmä času strávenému s fajn ľuďmi.

Registrácia prebehla veľmi rýchlo a Janka Pešková, taktiež nazývaná Pánka Ješková, dostala svoje prvé štartové číslo. 69 ako inak. Následne som si išla požičať výbavu, kde sa ma spýtali či som začiatočník alebo pokročilý SUPer. Samozrejme, moja sestra bez sekundy váhania odpovedala: "Profi, my sme profi." Okay teda, keď už challange tak poriadny. Povedali mi, že si mám zobrať Kiboko Roketi 300, ale ja som vôbec netušila čo to je zač a ako to vyzerá. Keď zoberiem do úvahy moju znalosť o paddleboardoch, tak pri pohľade na pridelenú dosku som jedine vedela povedať, že má peknú farbu a že vyzerá tak drsňácky ako keby som odSUPovala už stovky kilometrov. S tou doskou som mala pocit, že ma všetci berú vážne, dokonca aj tí proSUPeri, ktorí sa tam rozcvičovali. Aby bolo jasné moja rozcvička sa skladala zo sedenia na lavičke a vypití poháru piva so svojimi kamarátmi, takzvanými spoluSUPermi.

Zobrala som SUP a šup do vody. Vo vode som zistila, že to nie je až taká sranda ako som si myslela. Môj SUP bol rýchly, obratný, ale stabilita mu asi nič nehovorila. Nasledovalo 10-minútové rozpádlovanie a umiestnenie sa za štartovú čiaru. Ako neSUPer som bola prekvapená z toho množstva ľudí okolo mňa. Šeftréner Kuso, použil píštaľku a závod začal. Takže predstavte si 110 ľudí na SUPoch v Karloveskom ramene. Ten kto vedel pichnúť pádlo do vody, kvôli tej tlačenice bol, ako sa hovorí, "the lucky one". Takže 110 ľudí začalo pádlovať, všade samé vlny a ja v očiach strach. To moje "stabilné" KIboko ma pekne vystrašilo, keď som zistila, že mám problém čo i len stáť na mieste. "Ale tak čo, nejak bolo nejak bude, či už na súši alebo v Dunaji", som si povedala. Najprv sme pádlovali proti prúdu, potom sme sa mali otočiť okolo bójky a s prúdom pokračovať ďalších 18km. Čo sa týka tých 18km, tak sa nepýtajte, že prečo som si vybrala tú dlhšiu trasu, lebo sama neviem.

Takže späť ku tej otočke okolo bójky. Ako som už spomínala, toto bol tretíkrát čo som stála na SUPe, takže môj nájazd do zákruty pripomínal skôr nadmerne dlhé nákladné vozidlo než 3-metrový SUP. Neskôr sme sa pripojili na hlavný tok, ktorý bol fajn až kým prúd prestal prúdiť a všetko záležalo na mojej sile a pádlovaní. Idem si takým svojím tempíčkom a rozplývam sa nad krásami Bratislavy, ktoré sme mohli vidieť počas tohto race-u. Bratislavský hrad, Ufo, Starý most a Apollo vo mne vyvolali pocit domova a hrdosti pri pohľade na moje rodné mesto. Viem, môže to vyznieť trošku sentimentálne, ale tak nebola som pol roka doma, čiže si to zaslúžim. Pri snahe zoznámiť sa s tým prenádherným Kibokom zrazu prešla okolo prvá loďka. Taký malý športový čln. "Ale tie vlny si si mohol odpustiť", som povedala.

Síce občerstvenie na záchrannom člne bolo, ale mojou prioritou bolo poraziť moju staršiu sestru, čiže pitie neprichádzalo do úvahy. 

Ďalším a ďalším kilometrom som začala zisťovať ako ten SUP funguje a ako správne pádlovať. Zistila som že najväčšiu silu mám keď používam a cítim moje bočné, brušné svalstvo. A ako veľmi veľký fanúšik brušákovania, som si povedala: "Juj, toto sa mi páči, takto to pude." Ako tak pádlujem v tom najväčšom teple, v ústach som začala pociťovať suchoty a spomenula som si na tú reklamu, kde hovorili, že studňa vyschla. Problém bol ten, že nejakým veľmi premysleným spôsobom som sa múdro rozhodla, že najlepšie bude ak si so sebou žiadnu vodu nezoberiem. Však bolo to "iba" 18km. Síce občerstvenie na záchrannom člne bolo, ale mojou prioritou bolo poraziť moju staršiu sestru, čiže pitie neprichádzalo do úvahy. Jediné čo som v tej chvíli mohla spraviť, bolo modliť sa nech začne pršať, alebo nech mi niekto nejakým zázračným spôsobom hodí fľašku s vodou. No skutok ani žiaden zázrak sa nestal a ja som pokračovala vo svojej jazde tým krásnym Dunajom. Keď mám byť úprimná, tak už aj len tá voda, ktorá sa mi niekedy pri pádlovaní dostávala na lýtka bola tak osviežujúca a príjemná, že som si ju viacej a viacej naberala na pádlo. Preto mi hlavou začal behať nápad, že sa jednoducho šlahnem do toho špinavého Dunaja a trošku sa refreshnem. Nakoniec som si uvedomila koľko sily by som musela vynaložiť, aby som sa opäť dostala na SUP, a potom som si to veľmi rýchlo rozmyslela.

Každopádne, moje pádlovanie sa zlepšovalo a zrýchľovalo, ale ja som si to nejak moc neuvedomovala, iba som videla osobu predo mnou, tak som si povedala: "Však čo, tak ju predbehnem, nech mi neprekáža v tom krásnom výhľade." Nakoniec som popredbiehala aj nejakých nabušených chlapov, často nazývaní taktiež aj miesiči. Konečne som uvidela zákrutu a houseboaty. V tom momente som sa cítila ako na Vianoce, keď som mala 10 rokov a to šťastie, ktoré som zažívala pri rozbalení každého darčeka bolo dosť porovnateľné s týmto. Neskôr som si uvedomila, že je to šťastie v nešťastí, pretože za zákrutou začal fúkať taký vietor že moje pádlovacie schopnosti nadobudnuté počas tých 17 km, boli úplne zbytočné. Predstavte si 176 centimetrové dievča, také fajn, také do partie, ako sa snaží svojimi chabými svalmi posunúť čo i len o milimeter. Nechcite vedieť aké slovíčka mi išli hlavu. Vďaka okolitým ľuďom, ktorí si nás fotili, povzbudzovali a motivovali, som nabrala silu, dostala sa z tej veternej časti a pokračovala svojou dobrodružnou jazdou, ktorá síce bola na vode, ale ja som mala pocit ako keby som behala po púšti.

Vďaka okolitým ľuďom, ktorí si nás fotili, povzbudzovali a motivovali, som nabrala silu, dostala sa z tej veternej časti a pokračovala svojou dobrodružnou jazdou, ktorá síce bola na vode, ale ja som mala pocit ako keby som behala po púšti.

Konečne som uvidela tie modré Kiboko bójky a moje srdce sa naplnilo extrémnou dávkou šťastia. To, že keď som ich konečne prešla a mala som zobrať SUP na súš a nemala som silu ho už ani len zdvihnúť je o niečom úplne inom. Neviem či som sa tešila kvôli tomu, že sa konečne napijem alebo že som tento challenge dala aj napriek svojim začiatočníckym skúsenostiam. Takže po vypití litra vody a načerpaní novej energie nejakým ovocím nás shuttle bus odviezol do Dunajčíku, kde prebiehalo vyhlásenie víťazov a náležité oslávenie splneného challengu. Ďalší fun fact a to už posledný, ktorým by som chcela ukončiť svoj jedinečný príbeh bol ten, že som skončila na druhom mieste v triede Hobby za ženy. Nikto tomu neveril, ani ona sama. Sestru porazila, dala to a teší sa ako malé dieťa.