Lago di Garda - ja a Wimbi

07/10/2017

Je streda. Ako obvykle premýšľam, čo s načatým týždňom. V hlave mi skáču myšlienky, kam ma tento víkend zasa odveje. Teším sa na večer, ideme paddlovať na Dunaj. Dohadujem partiu, keď tu zrazu píše šéftréner Kuso Sadrovič."Čo robíš od piatku do stredy?" Okamžite si nechávam vysvetliť podrobnosti. Vraj je ešte nejaké voľné miesto na letnom SUPerskom kempe na jazere Lago di Garda v Taliansku. Bez váhania kontaktujem partnerku in crime Myš, ktorá v mene hesla: spontánna akcia- najlepšia akcia, nakoniec súhlasí. Výborne. Presne takto som si to predstavovala. Čo tam po tom, že som na tom stála 4x v živote. V piatok na obed nakladáme Vapka a v trojici vyrážame. Po ceste nás v dobrej náladičke udržujú chronicky známe talianske hity "Felicita, Con Te Partiro" a Eros Ramazzotti.


Bol to jeden z najlepších kempov aké som mala česť zažiť. Dni naplnené športom s profesionálmi v prekrásnej prírode a večery plné smiechu v príjemnej atmosfére tých najSUPerov.

Do mesta Torbole prichádzame pred polnocou, v kempe nás už nikto neubytuje. Prespávame pohodení vedľa auta, obloha plná hviezd a siluety hôr mi našepkávajú, že moje rozhodnutie ísť, bolo správne. Ráno sa ubytovávame v kempe. Zo susedného miesta počuť slovenčinu, spoznávame teda ďalších účastníkov. Na mobile pípne upozornenie od šéftrénera, posiela súradnice prvého stretnutia. Rýchla hygiena a hor sa na kempové miesto číslo 170. Tu sa stretávame s Kusom a Peťkou, registrujeme sa a fasujeme kompletnú výbavu. Konečne ho spoznávam. Je modrý a volá sa Wimby. Toto bude môj partner na najbližšie 4 dni. Pri nafukovaní zisťujeme, že to ranné prosečko namiesto kávy nebol asi najlepší nápad a samozrejme na prvé spoločné stretnutie pri vode prichádzame ako poslední. Ideme na to! Prvé "naloďovanie" pre mnohých z nás skončilo pádom do vody. Nevadí, voda je priezračná a keďže je vonku teplo, príjemne chladí. Dostávame základné inštrukcie a začíname pádlovať na otvorené jazero. Wimby je malý, vrtký nezbedník a tak padám. A padám. A padám. Na našom zosúladení musím zjavne ešte popracovať. Zastavujeme pri skale, z ktorej si tí odvážnejší môžu skočiť cca 4 metre do vody. Nadšená zoskakujem zo SUPu a štverám sa po skale smerom hore, no strach je silnejší ako ja. Toto mi nikdy nešlo. Šéftréner sa s tým nepára, skáče rovno šípku. Ostatným to tiež ide. Nakoniec sa teda odhodlávam aj ja a s pomocou Antonovej ruky to dávam. Welcome Lago!


Dosť bolo srandy, ide sa makať. Pádlujeme k miestu, kde sa do jazera vlieva rieka. Nohy cítia rapídne ochladenie vody, rýchlo pochopíme, že tu spadnúť nechceme. Pádlujeme o sto šesť, no stále sme na mieste. Prúd rieky je silný, pozerám na ostatných, tápajú tiež. Oddych nepripadá do úvahy, človek je hneď tam, kde začal. Dostávame cenné rady a pomaly, ale isto prechádzame cez najťažšie miesto. Po niekoľkých metroch máme dosť, stáčame SUPy a to, čo nám trvalo 20 minút zbehneme po prúde za niekoľko sekúnd. Aby toho nebolo málo, šéftréner rozostavuje bójky a učíme sa otočky so zdvihnutou špičkou, skúšame si rýchle presuny z miesta na miesto. Podaktorí z nás sú úplní začiatočníci, to nám však na eláne neuberá. Dvíha sa vietor, na dnes teda stačilo. Zmorení, ale šťastní sa vraciame do prístavu. Večer nemôže chýbať "welcome" gril párty v príjemnej atmosfére. Sedíme v kruhu, smejeme sa na Viktorových SUPer vtipoch. Hlavu si opieram o longboard a opäť zadumane pozorujem hviezdy. Zmorená slniečkom, vodou a novým vrtkým SUPom asociálne zaspávam.

Rozkaz dňa: Zmrzlina v mestečku Riva, vodopád, mesto Limone. Ráno sa prebúdzam v hojdacej sieti, dávame rýchle raňajky a hor sa na vodu. Dnes už padáme o čosi menej. Pádlujeme do pár kilometrov vzdialeného mestečka, po včerajšku sa hlási svalovica, avšak mangový sorbet lieči všetky moje bolesti. Veslujeme ku blízkej jaskyni, v ktorej nás po vstupe čakal nádherný vodopád. Voda ľadová až štípe, no výhľady stoja za to. Zliezame zo SUPov, hádžeme sa do vodopádu a pózujeme na pár spoločných fotiek. Zima! Rýchlo späť na slnko, smer mestečko Limone. Cesta je dlhá cca 20 km a tak máme dosť času prebrať si správnu techniku pádlovania. Čím ďalej tým viac mi vyrážajú dych scenérie okolo nás. Cesta je dlhá, ale keďže sa nikam neponáhľame, je veľmi príjemná. Na cestu späť nám dnes už sily nezostali a tak kupujeme lístky, sfukujeme SUPy a späť do kempu sa nechávame odviezť loďou. Večer sa stretávame pri šéfovom fleku, na rade sú balančné cvičenia. Naskakujeme na indoboard a fitlopty. Na pár hodín máme o zábavu postarané.


Tak ako každé ráno aj dnes nás na longboarde obehal šéftréner s dennými inštrukciami. Dnes má poobede fučať, takže SUPy na ramená a šup na autobus do mestečka Malcesine, nech to stihneme skôr, ako príde vietor. Míňame dva ostrovčeky a začína sa ďalšia zaujímavá lekcia. Učíme sa naskakovať z móla. Veľká sranda! Presúvame sa ďalej, výhľady na hory a talianska architektúra dodávajú energiu našim unaveným rukám. Prichádza dilema: vystúpiť pri najbližšom meste a odviezť sa autobusom späť, alebo odpádlovať až "domov" do Torbole. Ideme do toho, nevediac koľko kilometrov nás vlastne čaká. Po prvej hodine na mňa prichádza kríza. Líham si na Wimbyho a kochám sa okolím. Po chvíľke sa ku mne pridáva aj Romčo s Jankou. V trojici sa to ťahá lepšie. Vstávame a pádlujeme ďalej. Pridáva sa Ivan. Janka naberá nečakanú energiu a stráca sa nám na horizonte. Slnko sa pomaly, ale isto stráca z oblohy a náš cieľ sa každým pohybom pádla približuje. Dali sme to! Hrdo pozeráme na hodinky, dnes sme dali cca 15km. S tým vedomím sa dobre zaspáva.

S Wimbym sme už jedna duša, preto sa nikto nediví, že po tom, čo som ho použila cez noc namiesto postele, si na ňom ráno servírujem raňajky. Dnes je SUPer výnimočný deň. Jednak máme workshop so šampiónom Albeym a jednak je to náš posledný aktívny deň na vode. Natlačím si posledný kúsok melónu do úst beriem Wimbyho a smerujem k vode. SUPerská svalovica sa len prehlbuje, cítim ramená a komplet celý chrbát. Albey nám ochotne vysvetľuje techniku pádlovania, po štyroch dňoch sme to už asi aj konečne pochopili. Nasledujú balančné cvičenia, vzájomné zhadzovanie do vody. Tu platilo heslo "kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva" a tak po ataku troch chlapcov, vychádzam ako víťaz. Opäť sa dnes dvíha vietor, vlny sú divoké ako na mori, pádluje sa ťažko, ale Wimby si to užíva a ja s ním. Spoznávam ďalšie odvetvie: paddleboarding na divokej vode. Paráda!

Nasledujú posledné "preteky" a ukážky toho čo, sme sa naučili. Naskakujeme z móla, míňame bójky polkou SUPu vo vzduchu, šprintujeme po rade za sebou uviazaných SUPov, smejeme sa keď konečne predbiehame kačky plávajúce okolo nás. Poslednú spoločnú pádlovačku pri západe slnka si užívam s knedľou v krku, no dron lietajúci nad mojou hlavou mi nedovolí dať to najavo. Usmievame sa do kamery a postupne vychádzame z vody. Sadáme si na naše obvyklé miesto mimo kempu, aby sme nerušili. Opojný mok koluje našimi rukami a my, plný nostalgie, spomíname na predošlé dni. Teraz mi dochádza ako veľmi mi tu bolo dobre. A tak letný SUPer summer camp končí, no ja už teraz viem, že toto je len začiatok. Bol to jeden z najlepších kempov aké som mala česť zažiť. Dni naplnené športom s profesionálmi v prekrásnej prírode a večery plné smiechu v príjemnej atmosfére tých najSUPerov.